Keď hovoríme o počítačoch vo vzdelávaní, nemali by sme si myslieť, že stroje majú nejaký účinok. Mali by sme hovoriť o príležitosti, ktorú nám ponúka ich prítomnosť, a znovu si premyslieť, o čom je učenie sa, premyslieť si vzdelávanie.
S. Papert, 1990
Dvadsiate storočie nás naučilo veľa a deťoch a o tom, ako prebieha ich poznávací proces. Naučili sme sa rešpektovať individualitu každého z nich, pochopili sme, aké dôležité je rozvíjať detskú tvorivosť, osobnosť, vnútornú slobodu a spolupatričnosť ku komunite. Objavili sa nové technológie, svet sa zinformatizoval a zdigitalizoval a zopár najmúdrejších vizionárov nás už od 60. rokov upozorňovalo na to, že tieto zmeny nie sú len novým fenoménom, o ktorom by sa mali učiť aj žiaci v škole. Vysvetlili nám, že tieto technológie sú zároveň aj novým nástrojom, novou príležitosťou na iné učenie sa detí. Vžil sa pre ne názov IKT či ICT – informačné a komunikačné technológie, pretože svet sa stal priestorom informácií, ktoré vyhľadávame, vytvárame a spracúvame, ukladáme, prezentujeme, zdieľame a komunikujeme.
Jednadvadsiate storočie poukázalo a čoraz naliehavejšie poukazuje na rozpor medzi kvalitami, ktoré v našich deťoch rozvíja škola, a potrebami, ktoré deklaruje spoločnosť. Tieto potreby vieme už dosť dobre popísať, označili sme ich ako kľúčové kompetencie, ako kompetencie pre 21. storočie. Od zamestnávateľov počúvame, aké kvality očakávajú a vyžadujú od svojich nových, mladých zamestnancov[1].
Uvedomili sme si[2], ako veľmi a ako rýchlo treba zmeniť inštitúciu školy. Slávni vizionári Caperton a Papert (1999) napísali: „Otázka teda nestojí tak, kedy začneme uvažovať o veľkej zmene, ale koľko detí ju ešte zmešká, kým pochopíme, že iná cesta neexistuje.“ A práve jeden z nich, profesor Seymour Papert, autor vynikajúcich kníh a teórie konštrukcionizmu, spoluautor jazyka Logo a logovskej kultúry, navrhol, aby edukátori, ktorí snívajú o modernej škole, označovali nové technológie spojením digitálne technológie namiesto IKT. V malom jazykovom okienku zopakujem jeho argumenty z predslovu ku knihe Logo Philosophy and Implementation (pozri Papert, 1999). V ďalšej časti prednášky potom pomenujem šesť aspektov premeny školy, šesť pilierov, na ktorých musíme stavať novú školu ako príležitosť pre produktívne, atraktívne a zmysluplné učenie sa. Aby bolo čo najmenej detí, ktoré túto príležitosť už nezažijú.
V Tabuľke 2.1 uvádzam jedno z možných vymedzení pojmu IKT. Niektorým odborníkom v oblasti vzdelávania v digitálnom svete však na takomto chápaní pojmu IKT vadí to, že priveľmi zdôrazňuje informácie a výpočtové prostriedky. Všetko, čo robíme so žiakmi na počítači, je – technicky vzaté – iba práca s informáciami a výpočet. Ale dôvod, prečo práve takéto činnosti považujeme v ich výchovno-vzdelávacom procese za významné, je zvyčajne iný. Úmyselne pritom používame prostriedky, ktoré môžeme vnímať z dvoch pohľadov: (a) ako informačné médium a (b) ako konštrukčné médium, ktoré pomáha žiakom tvoriť, skúmať, objavovať, vyjadriť sa a rozvíjať... Aj keď sú oba pohľady rovnako dôležité, bežné chápanie pojmu IKT priveľmi zdôrazňuje informačnú stránku týchto procesov.
Podobné aspekty – informačný a konštrukčný – môžeme rozlišovať aj vo vzdelávaní: časť poznávacieho procesu je zameraná na získavanie informácií. Avšak druhá časť poznávania sa odohráva tvorbou, objavovaním a konštruovaním. Ak Papert a ďalší autori dávajú prednosť označeniu digitálne technológie pred IKT, chcú tým zdôrazniť konštrukčnú stránku nových technológií pre rozvoj konštrukčného aspektu poznávacieho procesu.
V Tabuľke 2.2 predkladám charakterizáciu pojmu digitálne technológie či DT, ktorá zdôrazňuje takýto alternatívny pohľad. Pre úplnosť som do ďalších tabuliek vložil aj vymedzenia pojmov digitálna gramotnosť a digitálna gramotnosť učiteľa.
Tabuľka 2.1 ICT alebo IKT |
je široký súbor prostriedkov, postupov a znalostí používaných na spracúvanie a komunikáciu informácií. Špeciálne v oblasti vzdelávania máme na mysli výpočtové a komunikačné prostriedky, postupy a informačné zdroje, ktoré rôznymi spôsobmi podporujú výučbu, poznávací proces a ďalšie učebné aktivity. |
Tabuľka 2.2 Digitálne technológie (v kontexte vzdelávania) |
je široký súbor prostriedkov, nástrojov, prostredí a postupov (prichádzajúcich z oblasti počítačov), ktoré využívame na podporu učenia a učenia sa, komunikácie a kolaborácie, vyjadrovania sa, tvorby a pod., teda na komplexnú podporu všetkých rozvojových domén detí, žiakov a učiacich sa každého veku. Je to synonymum pre IKT alebo informačné a komunikačné technológie, v ostatných desiatich rokoch však postupne nahrádza označenie IKT v pedagogických a vládnych dokumentoch mnohých štátov a zoskupení vrátane EK. |
Tabuľka 2.3 Digitálna gramotnosť |
je súbor znalostí, zručností a porozumenia potrebného pre primerané, bezpečné a produktívne používanie digitálnych technológií na učenie sa a poznávanie – v zamestnaní a v každodennom živote. Je to súbor schopností: - primerane a produktívne využívať rôzne digitálne nástroje pre svoje potreby, pre svoje poznávanie, pre vyjadrenie seba a svoj komplexný osobný rozvoj, - efektívne riešiť úlohy a problémy v digitálnom prostredí, - kvalifikovane si zvoliť a vedieť použiť vhodnú digitálnu technológiu na nájdenie informácií, ich spracovanie, použitie, šírenie alebo vytvorenie, - kriticky vyhodnocovať a analyzovať znalosti získané z digitálnych zdrojov, - rozumieť spoločenským dôsledkom (včítane bezpečnosti, ochrany súkromia a etiky), ktoré vznikajú v digitálnom svete. |
Tabuľka 2.4 Digitálna gramotnosť učiteľa |
okrem vlastnej digitálnej gramotnosti obsahuje aj ďalšie dva okruhy: - schopnosť, potrebu a didaktické majstrovstvo vo využívaní digitálnych technológií na dosahovanie edukačných cieľov vo výučbe svojich predmetov, - znalosti, zručnosti a porozumenie toho, ako u svojich žiakov rozvíjať a posudzovať ich rodiacu sa digitálnu gramotnosť. |
Aj keď sa svet a spoločnosť mení závratnou rýchlosťou, mnoho ich potrieb zostáva zachovaných. Jednou z nich je, že spoločnosť – nech je akákoľvek – potrebuje vzdelávať svoje deti a mladých ľudí, pretože predstavujú budúcich občanov a budúcu pracovnú silu. Celkom iný problém je, že požiadavky spoločnosti na to, akých absolventov vzdelávania potrebuje, sa menia – stále rýchlejšie a rýchlejšie. Škola ako inštitúcia však na tieto meniace sa požiadavky reaguje iba pomaly, oneskorene, nesystematicky a nie dosť odvážne.
Ak sa pokúsime rozpor medzi súčasným vzdelávaním a reálnymi potrebami spoločnosti skúmať detailnejšie, môžeme v ňom identifikovať šesť aspektov či šesť okruhov otázok (pozri Obrázok 1), ktoré vyjadrujú požiadavky na proces premeny školy na efektívny moderný priestor pre učenie sa, aký zodpovedá potrebám súčasnosti.
Šesť aspektov premeny školy (obrázok z publikácie Kalaš et al. 2009) |
Prečo sa musí zmeniť? Naozaj môže naďalej zostať naša škola taká istá? Zoznam nasledujúcich významných faktorov, ktoré musíme brať v tomto kontexte do úvahy, nasvedčuje tomu, že nie.
Na všetky z týchto faktorov musí reagovať aj škola[3].
Čo sa musí zmeniť? Máme na mysli zmenu obsahu, zmenu zamerania a priorít. Viaceré zahraničné reformy obsahu presúvajú dôraz z výlučne odborného obsahu na celkový rozvoj osobnosti žiaka, jeho prežívanie a osobné šťastie. Napr. americká učiteľská asociácia ISTE (Medzinárodná spoločnosť pre technológie vo vzdelávaní) považuje za dôležité rozvíjať tieto kompetencie:
Kde sa majú žiaci učiť? Máme na mysli školu ako fyzický priestor. Pýtajme sa, koľko žiakov je hrdých na školu, ktorú navštevujú? Koľkí z nich sa cítia naozaj príjemne v budove svojej školy a svojej triedy? Príjemne, kultivovane a stimulovane pre učenie sa? Moderný priestor pre učenie sa by podľa (HEFCE 2006) mal byť:
Kedy sa majú žiaci učiť? Súčasťou premeny súčasnej školy je zmena pohľadu na vyučovací čas. Iné prístupy k učeniu a učeniu sa, ktoré prichádzajú s novými DT, si vyžadujú aj iné stratégie organizácie vyučovania. Ak sa nám zo školy podarí vytvoriť priestor bohatý na DT, uľahčíme tak žiakom aj prístup k učeniu sa. Už to nebude zvonenie, ktoré udáva jeho začiatok a koniec, ale potreba žiakov učiť sa, súvisiaca s ich pozitívnym vnímaním školy a procesov v nej.
Ako máme učiť a ako sa majú učiť žiaci? Prítomnosť digitálnych technológií v škole je kľúčovým fenoménom, ktorý má predpoklad zmeniť v nasledujúcich rokoch vzdelávanie – tak isto, ako menia aj to, ako sa učíme my sami:
Kto je aktérom tejto zmeny, koho sa týka? Hoci sú otázky materiálneho a organizačného vybavenia školy dôležité, jej atmosféru vytvárame my – učitelia, žiaci a rodičia. Aké výzvy pred nás kladie vízia premeny školy na príťažlivé, mnohotvárne a nadmieru dôležité miesto pre učenie sa? K zmene školy na takýto priestor prispievajú aj (a) tvorivé partnerstvá v škole i mimo nej, (b) pevné komunitné hodnoty a (c) učitelia, ktorí sa celoživotne vzdelávajú. Ďalším dôležitým aktérom je stredná a najvyššia politika a ich jasná deklarácia vzdelávania ako priority.
Detailnejšie sme sa analýze týchto šiestich aspektov venovali v Kalaš et al. 2009, v tejto prednáške som len stručne vysvetlil, z čoho vyplývajú tieto okruhy otázok ohľadne procesu premeny školy na produktívny priestor pre učenie sa. Teraz sa pozrime na skúsenosti, ktoré vyplynuli z jedného zaujímavého, aj keď pomerne nezvyčajného experimentu.
Profesor Papert so skupinou svojich doktorandov založil v nápravnom zariadení pre mladistvých v štáte Main v USA alternatívnu školu, ktorej cieľom bolo vytvoriť experimentálne prostredie bohaté na produktívne a atraktívne učenie sa. Nezvyčajné okolnosti dovolili skupine výskumníkov pozorovať, k akým neuveriteľným výkonom v poznávaní vedie úplná sloboda mladého človeka vo výbere obsahu vzdelávania (pozri napr. Stager, 1995). Vďaka príležitosti realizovať dlhodobé projekty (a) podľa vlastnej voľby a (b) s jasným osobným cieľom[4] vznikla pre týchto mladých ľudí príležitosť k vysoko motivovanému konštruovaniu svojho vlastného poznania. Výskumníci sa v tomto projekte dopracovali k ôsmim zásadám, ktoré podľa nich prispievajú k vzniku príležitostí pre produktívne učenie sa:
1. Učme sa vlastnou činnosťou – všetci sa učíme lepšie, ak naše poznávanie vyplynie z robenia činnosti, ktorú považujeme za zaujímavú. Najlepšie sa učíme vtedy, ak toto učenie sa potrebujeme na vytvorenie niečoho, čo veľmi chceme – použiť, mať, dokázať, niekomu ukázať, odovzdať alebo darovať.
2. Používajme DT ako stavebný materiál – ak vieme využívať technológie pri našej činnosti, dokážeme vytvoriť viac, lepšie a zaujímavejšie. A viac sa naučiť. To platí dvojnásobne, ak používame digitálne technológie – počítače ľubovoľných podôb, napr. počítačom riadené stavebnice Lego[5] a pod.
3. Náročná zábava – najefektívnejšie sa učíme vtedy, ak máme radosť z toho, čo práve robíme. Ale radosť a zábava nevzniká pri riešení jednoduchých problémov. Najlepšia zábava je náročná zábava. Športovca teší náročný tréning. Stolára teší ťažká zákazka, ktorú sa mu podarí realizovať. Obchodníka teší náročný obchod.
4. Učme sa učiť sa – vďaka skúsenostiam zo školy si veľa žiakov a študentov myslí, že jediná cesta k naučeniu sa je, keď ich niekto niečo naučí. Títo žiaci sú kandidáti na zlyhanie v škole a v živote. Nikto nás nemôže naučiť všetko, čo potrebujeme. Vlastné učenie sa a zodpovednosť zaň musíme vziať do vlastných rúk.
5. Všetko chce čas – každý problém si vyžaduje určitý čas na riešenie. Mnoho žiakov v škole dostáva každú chvíľu iný príkaz, iné zadanie – robte toto, potom tamto... Keď príkaz nedostanú, začnú sa nudiť. Ale v živote to tak nebýva. Ak chceme vyriešiť niečo náročné, ak sa máme niečo naozaj naučiť[6], potrebujeme dostatok času. Okrem toho tiež platí: Ak chceme urobiť niečo dôležité, musíme sa naučiť spravovať svoj vlastný čas. Pre mnohých je to neobyčajne ťažká úloha.
6. Omyly sú dôležité – náročné a dôležité veci sa nám nepodaria na prvýkrát. Jedinou cestou k riešeniu je často trpezlivo skúmať, prečo nám predchádzajúce pokusy zlyhali. Ak máme uspieť, musíme si najprv dopriať luxus neúspechu.
7. Učme sa tak, ako to očakávame od svojich žiakov – učíme sa celý život. Máme skúsenosti z rôznych projektov, ale každý ďalší je v niečom nový. Nevieme s určitosťou odhadnúť, ako budú veci fungovať práve v tomto prípade. Máme radosť z objavovania nového – aj preto, že očakávame prekážky. Očakávame, že táto práca si vyžiada svoj čas, ale pri riešení problémov sa opäť naučíme niečo nové. Najlepšia lekcia, akú môžeme dať našim žiakom a študentom je, keď nás vidia robiť, riešiť a učiť sa – podobne, ako to vyžadujeme my od nich.
8. Digitálna gramotnosť je súčasť gramotnosti – je tak isto dôležitá, ako čítanie, písanie či počítanie. Prirodzene, je potrebné, aby sa žiaci učili o počítačoch. Ešte dôležitejšie však je, aby ich používali na učenie sa, na skúmanie a objavovanie, na vydrenie samých seba a na zdieľanie a komunikáciu.
Po tomto zaujímavom experimente sa človeku vnucujú otázky, prečo sa nám tak ťažko darí vytvárať podobné príležitosti pre produktívne učenie sa aj u nás, a to v bežnej škole, nie v nápravnom zariadení. Vďaka tomu, že mám možnosť byť porotcom vo finále celosvetovej súťaže[7] inovatívnych učiteľských projektov využívajúcich digitálne technológie na podporu učenia sa žiakov však môžem bez váhania potvrdiť: takéto príležitosti pre produktívne učenie sa existujú aj v „bežných“ školách. Sú to však školy, krajiny a učitelia, ktorí nemajú zviazané ruky rigoróznou koncepciou zameranou výlučne na sprostredkovanie objemov informácií a faktov, memorovaných vzorcov a vzťahov, ktoré z poznania žiaka odchádzajú tak rýchlo, ako doň prišli – pretože sa nemajú o čo a kedy „zachytiť“.
Pripomeňme si ešte raz a voľne slová Capertona a Paperta z roku 1999: Koľko detí ešte zmešká veľkú zmenu školy a koncepciu vzdelávania pre 21. storočie? Pripraviť a implementovať takúto zmenu je náročný a dlhodobý proces[8]. Jedným z jeho skrytých nepriateľov je napr. aj zotrvačnosť obsahu vzdelávania. Záleží na každom učiteľovi, ale obzvlášť na tvorcoch školskej politiky, aby mali odvahu kriticky prehodnotiť dnešný obsah vzdelávania[9] z pohľadu potrieb súčasnosti – resp. z odhadovaných potrieb polovice 21. storočia. Veď žiaci, ktorí dnes prichádzajú do školy, budú vtedy v produktívnom veku a mnohí z nich v zamestnaniach, ktoré dnes ešte nevieme ani pomenovať. Našou povinnosťou je dopriať týmto deťom radosť z učenia sa, zážitok, ktorý si zaslúžia a ktorý si majú odniesť do života. Škola musí byť priestorom a príležitosťou pre takýto zážitok. A môže ňou byť napr. aj prostredníctvom digitálnych technológií.
Caperton, G., Papert, S. (1999). Vision for Education: The Caperton-Papert Platform, National Governors’ Association, Missouri
Kalaš, I., Pekárová, J., Kabátová, M. a Mikolajová, K. (2009) Vzdelávanie v škole a mimo nej. Vydal Štátny pedagogický ústav v Bratislave ako študijný materiál národného projektu ESF Ďalšie vzdelávanie učiteľov základných a stredných škôl v predmete informatika, 40 strán, ISBN 978-80-8118-024-8
Logo Philosophy and Implementation (1999) Logo Computer Systems Inc. Introduction by S. Papert
Papert, S. (1990) A Critique of Technocentrism in Thinking About the School of the Future. M. I. T. Media Lab Epistemology and Learning Memo No. 2
Papert, S. (1999) see Logo Philosophy and Implementation (1999)
Rischard, J.-F. (2002) High Noon: Twenty Global Issues, Twenty Years to Solve Them. Basic Books
Stager G.: Papertian Constructionism and the Design of Productive Contexts for Learning. In Proc. of EuroLogo 2005, Warszawa, pp. 43–53, ISBN 83-917700-8-7
[1] Hovorieva sa napr. o schopnosti (i) samostatne riešiť zle definované problémy, (ii) tvorivo a efektívne spolupracovať, (iii) využívať systémové kompetencie a metakognitívne kompetencie, (iv) očakávať neočakávané, (v) vedieť sa efektívne – a neustále učiť...
[2] Mám taký sen, že sa k nám pridajú aj naši politici. Úpenlivo ich o to prosím!
[3] Uvedomujeme si, že na školu sa presúva zodpovednosť za záchranu našej planéty? Už v 19. storočí na to prišiel americký filozof a edukátor J. Dewey. V roku 2002 to opäť potvrdil J. F. Rischard v svojej knihe Na pravé poludnie: Dvadsať globálnych problémov, Dvadsať rokov na ich riešenie (pozri Rischard, 2002). Ak sa spoločnosť dostane do problémov (a z globálneho hľadiska dnes sme v takejto situácii viac ako kedykoľvek pred tým), možno jedinou cestou k náprave je iná výchova a vzdelávanie mladých ľudí.
[4] Odborná literatúra o konštrukcionizme hovorí o motivácii pre efektívne učenie sa vďaka snahe vytvoriť produkt, ktorý je sociálne relevantný, teda má význam aj pre niekoho iného.
[5] Napr. Lego Mindstorms alebo Lego WeDo a pod.
[6] Ak má prebehnúť kognitívna transformácia, ktorá vedie k trvalému či trvácnemu poznaniu.
[7] Hovorím o celosvetovom finále súťaže programu Partners in Learning firmy Microsoft s názvom Worldwide Innovative Education Forum, ktoré sa tento rok konalo v Cape Town v Juhoafrickej Republike
[8] Ale takým bola napr. aj Gorbačevova perestrojka alebo pád železnej opony
[9] Koľkokrát sme už na otázku: Prečo učíte to a to? počuli odpoveď: Vždy sme to tak robili...
Tento článek byl převzat z publikace Učitel v informační síti 2010: Sborník příspěvků národní konference Metodického portálu pořádané 10. listopadu 2010 v Brně. Praha : Výzkumný ústav pedagogický v Praze, 2010.
Všechny články jsou publikovány pod licencí Creative Commons BY-NC-ND.
Článek nebyl prozatím komentován.
Pro vložení komentáře je nutné se nejprve přihlásit.
Tento článek je zařazen do seriálu Učitel v informační síti.
Ostatní články seriálu: